František Bartek

Filozofiu na Katolíckej Univerzite v Ružomberku. Musím priznať, že v maturitnom ročníku som mal veľmi chabú predstavu, čo štúdium filozofie obnáša. Bolo to skôr intuitívne rozhodnutie pre to, čo som mal vždy v sebe – veľa rozmýšľať, rozprávať sa o tom, hľadať pravdu, zamýšľať sa nad podstatou vecí, pýtať sa prečo. V maturitnom ročníku čítal niečo od Augustína a veľmi ma to chytilo za srdce. Rozhodol som sa, že to skúsim a neľutujem. Možno iba to, že som si k tomu nepridal aj niečo ďalšie.

Bol to taký postupný proces. Od prvého letáčiku, ktorý ma našiel ešte na strednej, cez “náhodné” stretnutie s Martinom Luteránom na Sampore, kde ma pozval na sériu stretnutí týkajúcich sa teológie tela až po semestrálny program Spoločenstva Ladislava Hanusa v Košiciach. Kolégium bolo takým nejakým prirodzeným vyvrcholením. Ale že prečo? No veď čo môže byť krajšie ako komunita dobrých ľudí, diskusie o živote a pravde (odohrávajúce sa pri stole, v knižnici, na prechádzke k jazeru alebo v sprche) a čítanie diel najrobustnejších (:D) mysliteľov našej civilizácie. K tomu čas na prehodnotenie doterajších a premyslenie a premodlenie ďalších životných krokov. Veď to sa takmer ani nedalo neprísť…

Pomohlo mi zrieknuť sa doterajšieho prílišného aktivizmu, ktoré bolo na úkor štúdia. Na univerzite som fungoval tak, že popri škole bolo stretko, zbor, senát, UPeCečko a to niekedy až do takej miery, že škola bola popri tom. Niežeby v Kolégiu nebolo čo robiť, ale do veľkej miery mi to pomohlo venovať viac času knižnici a knihám (samozrejme, nielen).

Ten najväčší neprezradím (:D). Ale napríkad spoločné divadlo – Bratia Karamazovci, môj prvý balet, boli úžasní. Alebo vymyslenie, zorganizovanie a predstavenie vlastného muzikálu v rámci teambuildingu bolo tiež veľmi pekné.

Po prvých dvoch mesiacoch som nevedel, čo slovné spojenie „voľný čas“ znamená, ale postupne zisťujem, že ho mám a rád ho „stratím“ s ostatnými pri filme, na prechádzke k jazeru, pri pudingu alebo fľaši vínka a niekedy dokonca aj pri knihe, ktorú nemusím, ale chcem čítať.

Boh, Kika, Martin Luterán, Jordan Peterson, Ján Pátos a Samo Hučko, lebo vstáva o 5tej…

Musím priznať, že ešte neviem presne. Ale chcem, aby to bolo niečo, čo prispeje k pozitívnej zmene v spoločnosti, kde využijem potenciál, ktorý mám a keby to robím spolu s priateľmi, tak to by už bolo úplne mega. Možno učiť alebo niečo, čo sa týka vzdelania a formácie mladých ľudí.

Štát aj Cirkev by som viac zameral na rodinu. Kvalitné manželské prípravy a dôraz na manželstvo a rodinu v pastorácii, ale aj zo strany štátnych orgánov, aby sme pomáhali mladým ľudom nielen ľahšie žiť a zakladať si rodiny, ale aj podporovať ich vernosť, motivovať a formovať, aby sa nebáli, ale chceli mať deti a aby si zostali verní. To by bolo super, nie?

Ja néééviem, asi žiadnu. Dobre, že sme, akí sme. Teda niežeby nebolo čo zlepšovať, ale keby to dostaneš iba tak lusknutím prsta, tak to by nebolo ono.